Patriarchálne cirkvi v Kódexe kánonov východných cirkví

Promulgovanie nového kódexu východných cirkví Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium – CCEO dňa 18. 10. 1990 možno istým spôsobom pokladať za historický moment. Týmto úkonom bol vlastne znovuobnovený spoločný kódex východných cirkví, ktorý existoval v prvom tisícročí na základe posvätných kánonov prvých siedmich všeobecných koncilov a ktorý týmto cirkvám zabezpečoval tranquillitas ordinis, tak potrebnú na to, aby Cirkev mohla dosahovať svoj najvyšší cieľ, ktorým je spása nesmrteľných duší. Po tragickom rozdelení jednoty Cirkvi na začiatku druhého tisícročia a po stáročnom progresívnom odtrhávaní východných katolíckych cirkví od ich pôvodných koreňov a tradícií je nový východný kódex znamením návratu k tej kánonickej situácii, ktorá vládla v prvom tisícročí, keď východné cirkvi ako živá a prosperujúca časť všeobecnej Cirkvi prekvitali a zachovávali špecifický právny poriadok založený na zachovávaní posvätných kánonov, ktorých komplex utváral istý druh spoločného cirkevného kódexu. Promulgovanie CCEO sa stalo príležitosťou a podnetom k prehĺbeniu záujmu o východné katolícke cirkvi aj v tých častiach a sférach Cirkvi, kde boli východné katolícke cirkvi doteraz menej známe, a to z dôvodov neprítomnosti, vzdialenosti a neraz aj nezáujmu, vychádzajúceho z podvedomého stotožňovania Katolíckej cirkvi s cirkvou latinskou. Vo východných cirkvách existuje od najstarších čias ustanovizeň patriarchov, ktorú uznali už prvé všeobecné snemy, a patriarchálna ustanovizeň je dodnes tradičnou a inštitucionálne najvyššou formou správy vo východných cirkvách. Práca si kladie za cieľ predstaviť súčasnú situáciu patriarchálnych cirkví z hľadiska ich kánonického usporiadania podľa najnovšej cirkevnej legislatívy – CCEO. Prvá kapitola podáva všeobecný vstup a prehľad vzniku a rozvoja inštitúcie patriarchálnych cirkví v priebehu ich dejinného vývoja. Po kánonickej stránke je tu zachytený mimoriadne dôležitý aspekt – formovanie patriarchálnych cirkví v kánonoch prvých miestnych synod a ekumenických koncilov. Tieto kánony, tzv. sacri canones, tvoria spoločné kánonické dedičstvo celej Cirkvi a sú vo veľkej úcte predovšetkým v pravoslávnych cirkvách, pre ktoré aj dnes predstavujú konštantný základ ich cirkevného zákonodarstva. Podľa priania pápeža Jána Pavla II., vyjadreného v promulgačnej apoštolskej konštitúcii Sacri canones, súčasný Kódex má byť hodnotený a chápaný na základe starobylého práva východných cirkví. Prvá časť prvej kapitoly napomáha tento cieľ predstavením najdôležitejších kánonov prvých koncilov týkajúcich sa patriarchálnej cirkvi. Prvú kapitolu dopĺňa stručný prehľad súčasného stavu katolíckych a nekatolíckych patriarchálnych cirkví, užitočný predovšetkým na pochopenie mechanizmu vzniku katolíckych patriarchálnych cirkví, v teologickom i historickom kontexte. Druhá a tretia kapitola sa zaoberajú súčasnými právnymi normami, ktoré regulujú život katolíckych patriarchálnych cirkví. V práci sa nesleduje prísne numerický postup komentára jednotlivých kánonov, podľa ich zaradenia do CCEO, ale istá vnútorná logika, v rámci ktorej je najprv predstavený jeden zo základných princípov kánonického usporiadania východných cirkví, princíp synodality, realizovaný v synode biskupov patriarchálnej cirkvi (c. 102–113) a až následne v tretej kapitole sa hovorí o patriarchovi a ostatných ustanovizniach patriarchálnej cirkvi. Podobne v snahe zachovať istú vnútornú logiku výkladu je v tretej kapitole najprv predstavená sedisvakancia patriarchálneho stolca (c. 126–132) a až potom sa hovorí o voľbe patriarchu (c. 63–77). Podobne sa ku c. 78 o pôvode, charaktere a teritoriálnom rozsahu patriarchálnej moci pripája hneď komentár kánonov 146–150 o moci patriarchu a synody mimo teritória patriarchálnej cirkvi. Nedodržiavanie numerického postupu kánonov pri prezentovaní matérie a nasledovanie teologického a logického postupu sa môže zdať na prvý pohľad nie celkom obvyklé. Autorovi však nešlo o jednoduché „komentovanie” kánonov, ale o priblíženie kánonickej problematiky patriarchálnych cirkví v celistvejšom teologickom a logickom kontexte. Aj preto druhá a tretia kapitola, okrem výkladu k súčasnému textu príslušných častí CCEO, podávajú vždy aj prehľad vývoja jednotlivých kánonov, ich porovnanie s predchádzajúcimi právnymi normami a dokumentujú jednotlivé fázy prípravy súčasných finálnych textov. Takýto postup umožňuje lepšie identifikovať zmeny, ktoré do cirkevného zákonodarstva východných cirkví priniesol najmä Druhý vatikánsky koncil a z neho vyplývajúca kodifikácia CCEO, a pochopiť ich teologický a ekleziologický dosah, ako aj mimoriadny ekumenický význam. Pre praktickú orientáciu v kánonoch týkajúcich sa práv a povinností patriarchov vo vzťahu k synode biskupov patriarchálnej cirkvi, resp. v kánonoch ktoré nie sú obsiahnuté vo IV. titule a týkajú sa patriarchálnych cirkví, môžu poslúžiť prehľady, ktoré uzatvárajú tretiu kapitolu.