S cieľom uľahčiť užívateľom používať naše webové stránky využívame cookies. Používaním našich stránok súhlasíte s ukladaním súborov cookie na vašom počítači / zariadení. Nastavenia cookies môžete zmeniť v nastavení vášho prehliadača.
Ok

Teofania

 

Chcete okoreniť Vaše zvestovanie?
Prekvapte Vašich poslucháčov
Kadidlom a myrhou!

Dve percentá z dane na Pravda.sk

 


Úvod » Praktická teológia » Etika » Aplikovaná etika » Pápež František : Táto ekonomika zabíja


        

Pápež František : Táto ekonomika zabíja

 

Andrea Tornielli - Giacomo Galeazzi

naša cena bez DPH: 9,63 € (240,68 CZK)

naša cena s DPH(10 %): 10,59 € (264,75 CZK)


do košíka:
  ks  
Strážny pes
Číslo produktu: 9788081424380
Výrobca: Fortuna Libri
Počet strán,formát,väzba: 248, A5, tvrdá väzba
Autor: Andrea Tornielli - Giacomo Galeazzi
Rok vydania: 2015
EAN kód: 9788081424380

Nie neľudskej ekonomike

Stačilo niekoľko viet, ktoré pápež povedal proti „ekonomike, ktorá zabíja“, aby ho označili za marxistu. Že autormi istých komentárov sú vydavatelia finančných denníkov alebo predstavitelia niektorých pravicových hnutí, pravdepodobne nikoho neprekvapuje. Oveľa prekvapujúcejšie je, že s nimi súhlasí aj časť katolíckeho sveta. O sociálnej nerovnosti a o chudobných je dovolené hovoriť iba pod podmienkou, že sa tak deje zriedka. A predovšetkým že sa nekritizuje systém, ktorý vraj predstavuje najlepší z možných svetov, lebo ako učia „správne“ teórie, čím viac budú bohatnúť bohatí, tým lepšie sa bude žiť chudobným. V skutočnosti tento systém nefunguje a dnes ho spochybňuje pápež, ktorý navrhuje, aby sa uvažovalo o vzťahu medzi ekonomikou a evanjeliom.

Andrea Tornielli a Giacomo Galeazzi, medzinárodne uznávaní vatikanisti, novinári denníka La Stampa a webovej stránky Vatican Insider, poukazujú na to, že základom uvažovania pápeža Františka je evanjeliová radikálnosť cirkevných otcov.

 

Recenzia prevzatá zo stránky KBS:

Nová kniha o pápežovi Františkovi: „Táto ekonomika zabíja“
P:3, 12. 01. 2015 20:45, ZAH

Vatikán 12. januára (RV) „Pápež František: Táto ekonomika zabíja“ Takýto názov nesie kniha o sociálnom učení Jorgeho Bergoglia, ktorú napísali Andrea Tornielli a Giacomo Galeazzi z vatikanistickej sekcie talianskeho denníka La Stampa (Vatican Insider). Knihu s rozsahom 228 strán publikovalo vydavateľstvo Piemme a na pultoch kníhkupectiev sa objaví od utorka 13. januára.

Publikácia s originálnym titulom Papa Francesco: Questa economia uccide zhromažďuje a analyzuje prejavy, dokumenty a príhovory pápeža Františka na tému chudoby, prisťahovalectva, sociálnej spravodlivosti, ochrany stvorenia. Stavia do konfrontácie odborníkov z oblasti ekonómie, financií a sociálnej náuky Cirkvi – medzi nimi profesora Stefana Zamagniho a bankára Ettoreho Gottiho Tedeschiho – rozprávajúc aj o reakciách, ktoré niektoré postoje pápeža vyvolali.

Nová kniha končí rozhovorom, ktorý pápež František poskytol autorom na začiatku októbra 2014. Veľkú časť z tohto rozhovoru zverejňuje dnes denník „La Stampa“ a bude publikovaná aj v španielskych novinách „La Nacion“ a v angličtine na stránkach „Associated Press“.

«Marxistický», «komunistický», «pauperistický». Týmito a podobnými označeniami bol v minulosti nálepkovaný pápež František zo strany rôznych publicistov pre svoje postoje k otázkam chudoby a sociálnej spravodlivosti. Jeho časté venovanie pozornosti núdznym vyvolalo kritiku, a tiež obvinenia, neraz vyjadrené s tvrdosťou a sarkazmom. Ako toto všetko prežíva pápež Bergoglio? Prečo je téma chudoby tak výrazne prítomná v jeho magistériu? Na tieto otázky sa zameral spomínaný rozhovor, ktorý pápež František poskytol autorom knihy.

Svätý Otče, kapitalizmus, ako ho žijeme v posledných desaťročiach, je podľa Vášho názoru systémom v istom zmysle nevratným?

Neviem, ako na túto otázku odpovedať. Uznávam, že globalizácia pomohla mnohým ľuďom vymaniť sa z chudoby, ale tiež mnoho ďalších odsúdila na smrť hladom. Je pravda, že v absolútnych číslach svetové bohatstvo rastie, ale rovnako sa zvýšila nerovnosť a objavili sa nové formy chudoby. Je známe, že tento systém je udržiavaný kultúrou skartovania, o ktorej som už hovoril niekoľkokrát. Je tu politika, sociológia, a tiež postoj skartovania. Keď centrom systému už nie je človek, ale peniaze, keď peniaze sa stávajú idolom, ľudia sú redukovaní na obyčajné nástroje sociálneho a ekonomického systému, ktorý je charakterizovaný, ba dokonca ovládaný hlbokou nerovnováhou. A tak sa „odmieta“, čo neslúži tejto logike: to je ten postoj, ktorý odmieta deti a starších, a ktorý teraz postihuje aj mladých ľudí. Bol som ohromený, keď som sa dozvedel, že vo vyspelých krajinách je tak veľa miliónov ľudí pod 25 rokov, ktorí nemajú prácu. Nazval som ich mladí „ani-ani“, pretože ani neštudujú, ani nepracujú. Neštudujú, pretože nemajú možnosť študovať, nepracujú, pretože, niet žiadnej práce. Ale chcem tiež pripomenúť kultúru odpadu, ktorá vedie k odmietnutiu detí, aj skrze fenomén abortu. Zaráža ma tá nízka pôrodnosť tu v Taliansku: tak sa stráca spojenie s budúcnosťou. Kultúra odpadu tiež prináša skrytú eutanáziu starších, ktorí sú ponechávaní bez povšimnutia. Namiesto toho, aby boli považovaní za našu pamäť, spojenie s našou minulosťou a zdroj múdrosti pre súčasnosť. Niekedy sa pýtam: čo bude najbližšie na skartovanie? Musíme sa zastaviť včas. Zastavme sa, prosím! A teda, aby som sa pokúsili odpovedať na otázku, povedal by som: nepovažujeme tento stav vecí za nevratný, nezmierime sa s ním. Snažíme sa budovať spoločnosť a ekonomiku, v centre ktorej bude človek a jeho skutočné dobro, nie peniaze.

K zmene v podobe väčšej pozornosti voči sociálnej spravodlivosti môže dôjsť prostredníctvom väčšej etiky v hospodárstve, alebo je správne predpokladať aj štrukturálne zmeny v systéme?

Predovšetkým je správane pripomenúť, že je potrebná etika v ekonomike, a tiež je potrebná etika v politike. Opakovane mi o tomto hovorili rôzne hlavy štátov a politickí lídri, ktorých som mohol stretnúť po mojom zvolení do funkcie rímskeho biskupa. Vraveli: Vy náboženskí vodcovia nám musíte pomôcť dať nám etické usmernenia. Áno, pastier môže dávať svoje výzvy, ale som presvedčený, že potrebujeme, ako pripomína Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate, mužov a ženy, s rukami vystretými k Bohu, aby ho prosili, uvedomujúc si, že láska a vzájomné delenie sa, z ktorých vychádza skutočný rozvoj, nie sú výsledkom našich rúk, ale darom, o ktorý treba prosiť. A zároveň som presvedčený o tom, že je potrebné, aby sa títo muži a ženy zaangažovali na všetkých úrovniach v spoločnosti, v politike, v inštitúciách a hospodárstve, dávajúc do centra spoločné dobro. Nemôžeme viac čakať na vyriešenie štrukturálnych príčin chudoby ak chceme, aby bola naša spoločnosť ozdravená z ochorení, ktoré môžu viesť iba k novej kríze. Trhy a finančné špekulácie nemôžu požívať absolútnu autonómiu. Bez riešenia problémov chudobných nevyriešime problémy sveta. Potrebujeme programy, mechanizmy a procesy orientované na lepšie rozdeľovanie zdrojov, vytváranie pracovných miest, integrálnu podporu tých, ktorí sú vylúčení.

Prečo sa silné a prorocké slová Pia XI. v encyklike Quadragesimo anno proti medzinárodnému imperializmu peňazí, dnes zdajú mnohým ľuďom – dokonca aj katolíkom – prehnané a radikálne?

Vyjadrenia Pia XI. sa zdajú byť prehnanými pre tých, ktorí sa cítia byť dotknutí jeho slovami, zasiahnutí do živého jeho prorockými výpoveďami. Ale pápež nepreháňal, povedal pravdu po hospodárskej a finančnej kríze v roku 1929, a ako dobrý horolezec videl veci tak, aké boli, vedel vidieť do diaľky. Obávam sa, že preháňajú skôr tí ktorí sa stále cítia byť volaní na zodpovednosť výzvami Pia XI.

Sú ešte stále platné stránky Populorum progressio, v ktorom sa hovorí, že súkromné vlastníctvo nie je absolútnym právom, ale je podriadené spoločnému dobru, a stránky Katechizmu sv. Pia X., ktorý uvádza medzi do neba volajúcimi hriechmi utláčanie chudobných a defraudácia spravodlivej mzdy pracujúcim?

Nielen že sú to vyhlásenia stále platné, ale s plynúcim časom stále viac zisťujem, že ich platnosť je potvrdzovaná skúsenosťou.

Mnohých zasiahli vaše slová o chudobných ako o „Kristovom tele“. Vadí vám, že vás obviňujú z takzvaného „pauperizmu“?

Pred tým, než prišiel František Assiský, existovali „pauperisti“, na Blízkom východe bolo mnoho pauperistických prúdov. Pauperizmus je karikatúrou evanjelia a samotnej chudoby. Naopak sv. František nám pomohol objaviť hlboké puto medzi chudobou a evanjeliovou cestou. Ježiš zdôrazňuje, že sa nedá slúžiť dvom pánom – Bohu a mamone. Je to pauperizmus? Ježiš nám hovorí, čo je protokolom, podľa ktorého budeme súdení. Je ním to, čo čítame v 25. kapitole Evanjelia podľa Matúša: mal som hlad, mal som smäd, bol som vo väzení, bol som chorý, bol som nahý a pomohli ste mi, odeli ste ma, navštívili, postarali ste sa o mňa. Zakaždým, keď toto robíme jednému z našich bratov, robíme to Ježišovi. Starať sa o nášho blížneho: o toho, kto je chudobný, kto trpí na tele, na duchu, o toho, kto je núdzny. Toto je kameňom porovnávania. Je to pauperizmus? Nie, je to evanjelium. Chudoba vzďaľuje človeka od idolatrie bohatstva, od idolatrie, ktorá nás robí necitlivými na volanie chudobného. Ježiš povedal, že prv než obetujeme náš dar pred oltárom, máme sa zmieriť s naším bratom, aby sme s ním boli v pokoji. Verím, že analogicky môžeme rozšíriť túto požiadavku aj na to, aby sme boli v pokoji s týmito chudobnými bratmi.

Zdôraznili ste kontinuitu v tradícii Cirkvi ohľadne tejto pozornosti voči chudobným. Mohli by ste v tomto zmysle uviesť nejaký príklad?

Mesiac pred otvorením Druhého vatikánskeho koncilu pápež Ján XXIII. povedal: «Cirkev sa prezentuje tak, že je a chce byť Cirkvou všetkých a obzvlášť Cirkvou chudobných.» V nasledujúcich rokoch prioritné zameranie sa na chudobných vstúpilo do dokumentov Magistéria. Niekto by si mohol myslieť, že tu ide o niečo nové, zatiaľ čo táto pozornosť má svoj pôvod v evanjeliu a je dokumentovaná už v prvých storočiach kresťanstva. Ak by som zopakoval niektoré úryvky z homílií prvých cirkevných otcov z druhého a tretieho storočia, o tom, ako by sa malo zaobchádzať s chudobnými, niekto by ma obvinil, že moja homília je marxistická. «Nie je tvoje to, čo daruješ chudobnému – dávaš mu len to, čo mu patrí. Lebo to, čo považuješ za svoje, je dané spoločne do užívania všetkým. Zem bola daná všetkým, nielen bohatým.» Sú to slová sv. Ambróza, ktoré použil pápež Pavol VI. v Populorum progressio, aby potvrdil, že súkromné vlastníctvo nepredstavuje pre niekoho neobmedzené a absolútne právo a že nikto nie je oprávnený rezervovať výlučne len pre svoje použitie to, čo prevyšuje jeho potrebu, keď ostatným chýba to nevyhnutné. Sv. Ján Zlatoústy tvrdil: „Nedeliť sa o svoje dobrá s chudobnými znamená obrať ich a pripraviť ich o život. Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale ich“. (...) Ako je možné vidieť, táto pozornosť voči chudobným je v evanjeliu a je v tradícii Cirkvi. Nie je vynálezom komunizmu a netreba ju ideologizovať, ako sa to niekoľkokrát stalo v priebehu histórie. Cirkev, keď pozýva zvíťaziť nad tým, čo som nazval „globalizáciou ľahostajnosti“, je ďaleko od akéhokoľvek politického záujmu a od akejkoľvek ideológie: hnaná jedine Ježišovými slovami chce ponúknuť svoj príspevok k budovaniu takého sveta, v ktorom sa ľudia navzájom ochraňujú a starajú sa jeden o druhého.



Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk)http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150112023

NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV

Nebol zatiaľ pridaný žiadny názor. Pridajte svoj názor alebo dotaz ako prvý.

NDZmZDc
Strážny pes
Watch DOG


Informovať na e-mail pri zmene:


       keď cena klesne pod


Zadajte Váš e-mail: