Hobit

Nádherná kniha o tom ako malý hobit vystúpil zo svojho pohodlia a dokázal veľké veci v boji so zlom... Vhodná aj pre Vaše deti.

Hobit je kniha dejovo spojená s trilógiou Pán Prsteňov. Tolkien v príbehu o Pánovi Prsteňov vlastne pokračoval v rozbehnutom deji z Hobita. Kniha o Bilbových dobrodružstvách nás preto oveľa ľahšie vovedie do konštrukcie fiktívnej histórie Stredozeme a zoznámi nás s postavami, ktoré neskôr, v už spomínanej trilógii, zohrávajú dôležité úlohy. Knihu preložil Otakar Kořínek (je v slovenskom jazyku), ilustrácie: Alan Lee.

Táto kniha je klasickou rozprávkou o boji dobra a zla, vhodná pre deti:

"V podzemnej nore žil istý hobit. Nebola to nijaká odporná, špinavá, vlhká diera, plná červích chvostov, páchnuca slizom, ale ani suchá, holá, piesčitá diera, kde by si nebolo na čo sadnúť a čo zjesť. Bola to hobitia nora, a tá znamená pohodlie.

Vchádzalo sa do nej dokonale okrúhlymi dverami, takými, ako je oblôčik na lodnej kajute, dvere boli natreté nazeleno a presne uprostred sa žlto skvel ligotavý mosadzný gombík kľučky. Dverami sa vchádzalo do predsiene, ktorá sa ťahala ako rúra – tunelovito, no bol to peknučný tunel, bez dymu, s drevom vykladanými stenami, s vykachličkovanou dlážkou a kobercom, stáli tam vyleštené stoličky a bolo tam preveľa kolíkov na klobúky a kabáty, lebo tento hobit nadmieru rád prijímal návštevy. Tunel sa vinul hodný kus, ale nie celkom priamo do úbočia kopca – do Kopca, ako ho volali všetci v šírom okolí – a viedlo z neho množstvo menších okrúhlych dverí, najprv na jednej strane a potom na druhej strane. Náš hobit totiž nerád chodil do schodov – spálne, kúpeľne, pivnice, komory (tých veľa), šatne (mal celé izby, vyhradené pre šatstvo), kuchyne, jedálne, to všetko bolo na tom istom podlaží, ba vlastne na tej istej chodbe. Najlepšie izby sa nachádzali vľavo (keď sa vošlo), lebo iba tie mali obloky – okrúhle, hlboko vsadené, s výhľadom do hobitovej záhrady a na lúky, ktoré sa za ňou zvažovali k rieke.

Tento náš hobit bol veľmi zámožný a volal sa Bublík. Bublíkovci žili odnepamäti pod Kopcom a všetci ich pokladali za veľmi ctihodných, a to nielen preto, že väčšina z nich bola bohatá. Vážili si ich aj preto, že sa nikdy nepúšťali do nijakých dobrodružstiev a nikdy neurobili nič nečakané. Vopred ste vedeli, čo vám Bublík odpovie na akúkoľvek otázku, ani pýtať ste sa nemuseli.

Toto je však príbeh o tom, ako sa jeden z nich pustil do dobrodružstva a zrazu zistil, že robí a hovorí veci celkom neslýchané. Prišiel možno o úctu susedov, ale získal – nuž, sami uvidíte, či nakoniec niečo získal.

Mama nášho hobita – ale kto je to hobit? Dnes ich hádam treba trocha bližšie opísať, lebo sa vyskytujú vzácne a pred nami, veľkými ľuďmi, ako nám hovoria, sú plachí. Sú to (alebo boli) malí ľudkovia, na vzrast asi poloviční ako my, a menší než bradatí trpaslíci. Hobiti nemajú brady. Nie je na nich nič čarodejné – iba ak ich vcelku všedný kumšt ticho a rýchlo zmiznúť, keď sa hrnieme my veľkí hlupáci, ako vy a ja, a rámusíme ako slony. To počujú na míle ďaleko. Majú sklon k okrúhlym bruškám, obliekajú sa do pestrých farieb (najmä do zelenej a žltej) a nenosia topánky, lebo šľapy majú od prírody kožovité a chodidlá porastené huňatými, hrejivými, dohneda sfarbenými chlpmi, ktoré sú podobné ich vlasom (tie majú kučeravé). Prsty majú dlhé, šikovné, hnedé, tváre dobrosrdečné a vyznačujú sa hlbokým lahodným smiechom (najmä po obede, ktorý si dožičia dva razy denne, ak sa dá)."